LANDCHEN

Kedze momentalne nemam prachy a potrebujem ojebat svoju potrebu po spotrebe v akejkolvek forme zasla som do mestskej kniznice a pozicala si tri knihy... pricom som zistila ze jednu z nich som uz citala niekedy pred siestimi rokmi - vek rozumu od sartra.. a precitam to znova. Je malo knih ku ktorym som ochotna sa vratit, lebo som velmi lenivy citatel(co je vecna skoda.) Posledny rok sa ale vela vraciam k filmom, ktore som kedysi videla a chapem ich dnes inak, nachadzam v nich vela spojitosti s vlastnym zivotom, stoznujem sa s viacerymi postavami a situaciami az je to detinske. Niekedy rozmyslam nad tym ci ten pocit nevznikol len ako dosledok toho, ze zhliadnutie urcitych klucovych filmov v ranej puberte moj zivot ovplynilo natolko, ze som sa hrdinov snazila podvedome napodobnovat ako svoje vzory. V nasledovnych rokoch svojho zivota som vyhladavala podobne situacie, podobnych ludi, podobne konflikty a podobnu identitu. Predpokladam, ze nejaka skutocna identita mozno ani neexistuje...kazdy sme tvoreni suhrnom obrazov nejakych hrdinov, ktorych sme sa snazili tak vytrvale napodobnovat, az sme sa nimi do urcitej miery stali.) Mozno by som nemala generalizovat, zeano. Mozem sa "hladat" v 23 rokoch? Trosku zrejme dokoncujem proces, ktory som prerusila kedysi.. Je fajn citit sa znovu ako teenager, na druhej strane to vomne vyvolava uzkost ze som pozadu a pochybnosti, ci to nevyplyva z mojho strachu prevziat za svoj zivot zodpovednost. Mat pocit ze nic nemozem stratit a vsetko je relativne je bezohladne a pubertalne prijebane... je to presne to, co som donedavna nenavidela na inych ludoch Takze si precitam tu knihu a mozno mi dojdu nejake veci...spojitost s tym co som citila ked som ju citala vtedy.. asi v skolskej lavici som rada ze som sa vysrala na sledovanie telky a znovu sa stavam tym malym pseudointelektualom aspon z casti.)